22. časť "Rozbité kúsky"

19. října 2007 v 14:41 | Charlotte71 |  -By Dani
Tak konečne som sa pustila do prekladania ďalšej čast príbeho o Gregovi a Gilovi, prajem príjemne čítanie. =))
Gil pozoroval Grega ako spí. Zbitého a trpiaceho Grega. Vidieť ho takto mu spôsobovalo nesmiernu bolesť. To nebolo fér. Prečo práve on? Vždy len on. Toto si Greg nezaslúžil. Si veľký chlapec, Greg. Nepotrebuješ ochrancu. Tieto slová mu zneli v hlave ako ozvena. Čo som si myslel? Ak by Greg zomrel, asi by som sa zbláznil. Skoro sa to stalo, lebo som ho poslal tam von...Panebože, len nie Grega. Nie môjho sladkého chlapca. To by som nezvládol. No nateraz bol jeho chlapec v bezpečí. V šoku, ale v bezpečí. Gil si vzdychol a vzal Gregovu ruku do svojej a jemne ho na ňu pobozkal. Gilovim vnútrom prebehol hrôzostrašný obraz. Greg uložený v rakve. Mŕtvy. Obraz sa rozplynul tak rýchlo ako prišiel, no aj tak Gilom prebehla vlna triašky. Greg môže zajtra zomrieť. Môže sa to stať kedykoľvek. Nikto to nedokáže predvídať. Už nestrácaj čas a neodháňaj ho od seba.
Nevšimol si že vošla Sara, až kým si neodkašľala. "Ahoj."
Gil rýchlo pustil Gregovu ruku. "Sara."
"Ako mu je?"
"Myslím že už lepšie." Fíha, som to vlastne ja? Veď rozprávam ako bojazlivé dievčatko.
"Dobre," povedala odmeranejšie. "Ideš?"
"Ehm...nie...možno neskôr...iba som sem prišiel...," klamal.
"V poriadku." smutne sa usmiala a odišla.
Vedela že klamal, vie to. Prečo som jej to nepovedal? Som tak blbý. Som obyčajný zbabelec a nie raz sa to aj ukázalo...
Greg sa prebral a díval sa naňho svojimi veľkými, zaslzenými očami.
Gil sa musel veľmi premáhať aby ho nevzal do náručia. "Ahoj. Ako sa máš?"
"Ok," a smrkol.
"Príde za tebou niekto z rodiny?"
"Nie. Povedal som ti že moja mama by sa zbláznila ak by niekedy zistila..."
"Nemyslíš že...," začal Gil ale nedokončil. To nie je moja vec. Už viac k sebe nepatríme.
Schmatol Gila za ruku. "Strašne som sa bál...a ja.."
Stále ma strach. Opatrne Gregovi stisol ruku pretože nemal ani potuchy čo by mal na to povedať.
"...Bol som tam sám," zašepkal Greg zachrípnuto.
Áno, lebo som ťa tam poslal bez partnera. Poslal som ťa..."Veľmi ma to mrzí. Je to moja chyba. Nemal som ťa do terénu posielať samého." bozk by bol možno lepší ako toto bezduché bľabotanie.
"A prečo si to teda urobil?"
"Ah...myslel som že to nič nehrozí. Že to bola iba rutinná záležitosť." Jediný bozk...
"Aj Saru by si tam poslal samu?"
"Greg..." táto otázka ho dokonale omráčila. "To je totálna hlúposť. Ja..."
"Nevyrušujem?"
Gil sa otočil.
Vo dverách stál Michael a milo sa usmieval.
Greg rýchlo zažmurkal aby odohnal slzy. "Nie. Som rád že si tu. Potrebujem priateľa."
"Žiadne problém Greggo, som tu."
"Aj tak som už bol na odchode." Gil vstal. "Čaká ma nejaká neodkladná záležitosť o ktorú sa musím postarať."
Michael vošiel do miestnosti a mávol Gilovi. "Uvidíme sa neskôr, šéfe."
Greggo. Nazval ho Greggom. nepáči sa mi že ho tak volá. No ani jeden z nich mu už nevenoval pozornosť. Mali oči len jeden pre druhého. Michael si sadol tam kde predtým Gil a pobozkal Grega na líce.
Gil videl dosť. Vystrelil odtiaľ aby sa na to nemusel viac pozerať a na chodbe sa skoro zrazil s Alanom Daviesom.
"Dobrý deň, Gil," Gregov bývalý ho slušne pozdravil. "Je od vás milé že ste prišli Grega pozrieť."
"Prirodzene," povedal Gil chladne. "Greg pre mňa predsa pracuje."
"Som si toho vedomý." Alanove oči boli také chladné ako Gilov hlas. "Ako sa má môj krásavec?"
"Ehm...fajn...teraz je s ním Michael," povedal Gil nezaujato. Tento chlap mal schopnosť naštvať ho v každej situácii. Prestaň. Žiarlivosť predsa nikam nevedie.
"Takže je v dobrých rukách. Muž ako Michael." Alan potľapkal Gila po pleci.
Gil sa od neho odtiahol. "Veľmi. Musím ísť."
Alan prikývol. "Greg mi hovoril že práca je pre vás veľmi dôležitá." svojim studeným pohľadom si z Gila uťahoval.
"Presne tak." pokračoval Gil a mal nutkanie dať Alanovi a Michaelovi príučku. Greg je môj. Môj. Snažil som sa držať sa od neho čo najďalej...naozaj som sa snzažil, ale...uh...vidieť ho takého bezbranného mi otvorilo oči...aký je pre mňa dôležitý...oveľa dôležitejší ako práca...dôležitejší ako čokoľvek a ktokoľvek...áno...žovit bez Grega je bezpečný. Nebolí tak. Je pohodlný, bezstarostný. Nie ako permanentné senzácie ktoré cíti keď je s ním. A život s Gregom. Vášeň, zmätok a bolesť. Život s Gregom je nepredvídateľný. Neustále vzrušenie...ale byť bez neho je ako zomrieť zvnútra.
Na kriminálke bolo rušno. Keď vošiel do svojej kancelárie našiel Hodgesa sedieť na doske jeho stola, ako si prezerá dôležité dokumenty. Gil zastonal. "Čo to..."
"Nazdar šéfé. Ako sa má náš krásavec?"
"Huh?" spýtal sa ohromene Gil, lebo Hodges použil presne tie isté slová ako Alan. Rozmýšľa takto o Gregovi každý muž?
"Sanders. Ako mu je?"
"Lepšie. Sú pri ňom Michael a Alan."
"Aha, tak preto vyzeráš tak zmätene," uškrnul sa Hodges.
"Vráť sa späť do práce." zazrel naňho Gil.
Ale Hodges iba obišiel dosku stola a pristúpil bližšie. "Nemj obavy. Sanders je iba tvoh," zašepkal Gilovi do ucha.
Gil sa odtiahol rýchlo žmurkajúc. "Vypadni, lebo..."
"Som samé ucho, čo by si mi asi tak spravil..."
"VON!"
Hodges teraz hovoril smerom do haly, aby to bolo počuť. "Mimochodom - všetci už o tom vedia a teraz je to tajomstvo? Zaujímavé, nie?"
Gil za nim prudko zabuchol dvere. "Brass mal pravdu...všetci o tom vedia...a to je tá pohroma...," zamrmlal. Ohováranie bude ešte horšie keď sa ku Gregovi vrátom. Ak sa k nemu vrátim. Čo ak ho už nezískam späť? Moje správanie bolo už dlhšiu dobu neodpustiteľné. Mám na to dosť odvahy?...zatiaľ na to nepozná odpoveď, treba sa pokúsiť.
O pár Hodín neskôr zaspal na svojom pracovnom stole. Ale nebol to spánok odpočinku. Ten sen ho prenasledoval. Sen o Gregovi - ležiacom s kamennou tvárou v rakve. Zrazu otovril oči a prehovoril. "Teraz som už veľký chlapec. Nepotrebujem ťa. Nepotrebujem nikoho." Z očí mu vytriskla krv a tiekla do rakvy. Gil sa s krikom prebral. Po tvári mu stekali kropaje potu. Zotierajúc si ich, zbadal Saru sediacu oproti nemu.
"Mal si zlý sen."
"Prepáč."
"Toto je pre teba." podávala mu list.
"Vďaka."
"Mal by si sa vrátiť späť do nemocnie."
"O čom to hovoríš?"
"Hovoril si zo sna jeho meno."
"Sara..." hlas mu zlyhal. Ak to pred tým nevedela, tak na to práve prišla.
"Chcel si mi to vôbec niekedy povedať?"
"Iba sa nenašiel vhodný okamih..."
"Nikdy nie je ten správny čas na niečo takéto."
"Ja viem."
Jej oči sa naplnili slzami. "Nikdy si nepovedal slovo aj napriek tomu že si vedel čo k tebe cítim. Nechal si ma v nádeji..."
"Je mi to veľmi ľúto."
"Miluješ ho?"

"Myslím že áno."
"Je to dobrý chalan,"
Jej pochopenie ho prekvapilo. "Áno."
"Budem sa snažiť aby som ti jedného dňa bola schopná odpustiť."
"Nezaslúžim si tvoje odpustenie."
"Viem, ale milujem ťa Gil. Aj napriek tomu." Jedna zablúdená slza jej stiekla dole tvárou.
"Nezaslúžim si tvoju lásku," povedal nešťasne Gil.
"Aj to viem. Ale láska si nevyberá." Ďalších 20 minút sedeli potichu. Iba sem tam si Sara utrela slzy. Gil ju utešoval svojou blízkosťou...na teraz. Laboranti ktorí míňali pracovňu mali pociť, akoby tí dvaja zabudli na všetko naokolo.
************************************** Pokračovanie tejto časti nabudúce.
Preložila Charlotte71 ♥
Napísala Dani
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cinka Cinka | Web | 19. října 2007 v 17:30 | Reagovat

Teda Charlotte, udělala jsi mi obrovskou radost! Díky moc! Už jsem myslela, že se nedočkám! Díky, díky, díky. :-**

2 Charlotte71 Charlotte71 | E-mail | 19. října 2007 v 18:22 | Reagovat

To som rada....=)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama