Riziko povolania

30. listopadu 2007 v 15:42 | Charlotte71 |  -Moje
Takže presne ako som sľúbila....tu je pokračovanie mojej poviedky.....dúfam že sa vám bude pokračovanie páčiť....=) teším sa na prípadne komenty....
Sara pomaly otvoril oči a pohla rukou smerom doprava, no narazila na niečo tvrdé. Jemne sa toho dotkla a obrátil hlavu tým smerom. Bola to spiaca postava napoly ležiaca na jej posteli. Grissom sa pod jej dotykom trochu pomrvil, no spal ďalej.
Vyzerá ako anjel. Pomyslela si a milo sa usmiala. Dosť často sa naňho takto usmievala, no on si to nikdy nevšimol, alebo si to asi ani nechcel všímať. Nechcel jej ublížiť. Celý čas bol iba zavalený prácou. To bol jeho život. Nepoznal hranice pracovnej doby a oddelenie kriminálky sa stalo jeho druhým domovom. Kašľal na to čo hovoria druhí, nikdy ho názory cudzích ľudí príliš nezaujímali. Žil pre to čo ho bavilo a mal svoj malý svet, v ktorom pre niekoho iného nebolo miesto. Sara to chápala, no bolelo to. Tak ako ju teraz bolí pohľad naňho, ako leží pri jej nohách a ona nemôže urobiť absolútne nič. Keby aspoň tak tušil čo sa s ňou celé tie roky deje. Ako sa vždy zachveje keď pristúpi bližšie a ako naňho hľadí keď sa nepozerá.
Vzdychla a jemne, tak aby ho nezobudila ho pohladila po jemne sa vlniacich vlasoch, ktoré už boli popretkávané prvými šedinami.
Chcela viac ako ho len hladiť po vlasoch a pozorovať ako spí.
Gil sa nečakane strhol a ona rýchlo ruku stiahla. Pozrel na ňu s ešte rozospatým výrazom na tvári. Bol tu celú noc, strážil ju. Sara naňho ticho hľadela a stále sa usmievala.
"Prepáč, zaspal som." Prerušil konečne ticho a rozpačito sa poškriabal na hlave.
"To je v poriadku," zaškerila sa. "Aj ja som si pekne pospala."
"Ako sa cítiš?" spýtal sa s obavami v hlase, akoby čakal že sa mu tu rovno pred očami opäť zloží.
"Je mi lepšie." Upokojila ho a snažila sa posadiť. "Bola som len trochu preťažená, to je všetko. Už je to zase v pohode a ja sa opäť môžem vrátiť do práce. Hovoril si s lekárom? Kedy ma prepustia?"
"Nie, nehovoril. Ešte nie." Klamal a musel pri tom uhnúť pohľadom. Nemohol jej pozrieť do očí po tom všetkom čo sa včera dozvedel. Najprv to musel predýchať sám. Len dúfal, že si nevšimne jeho nervozitu. Nevedel ako jej to čo najšetrnejšie povedať a či jej to vôbec povedať má. S ľuďmi to nikdy príliš nevedel. Nebude lepšie ak sa to zatiaľ nedozvie? Zmení sa tým vôbec niečo? Pozrel do jej bezstarostnej tváre a želal si aby takáto ostala navždy. Nie, nemôže jej to tajiť. Otvoril ústa, keď v tom mu zapípal pager a on iba naprázdno zaklapol ústa.
"Musím ísť. Práca." Dodal a ospravedlňujúco sa usmial. Nemotorne vstal zo stoličky a pohol sa k dverám.
Sara chcela niečo namietnuť, no do izby vošla sestra a kontrolovala jej stav. Gil z izby doslova utiekol.
..........
Warrick podliezol policajnú pásku a nasledoval policajta, ktorý ho viedol do domu. Dom však asi nebolo to správne slovo, bol to minimálne palác. Omietnutý na bielo a mal asi tri poschodia. Vonkajší dojem kazili iba gýčové sochy porozostavované všade kam sa len dalo. Naokolo boli vysadené záhony bielych ruží a lemovali príjazdovú cestu po celej jej dĺžke. Pri vchode boli živé ploty zastrihnuté do tých najčudnejších tvarov a nedalo sa presne identifikovať, čo mali zobrazovať.
"Keby tu nebolo naokolo toľko polišov, človek by si myslel že je Alenka v ríši divov. Už tu len chýba zajac s hodinkami." Poznamenal sucho Warrick a kritickým okom prebehol celú záhradu a dom.
"To ste ešte nevideli všetko." Povedal pobavene policajt stojaci obďaleč a vošiel do domu, nasledovný Warrickom.
Dnu to bolo ešte horšie a Rick skoro pustil na zem kufrík s vecami. Ten čo zariaďoval dom, zjavne nemal ani štipku vkusu a súdnosti. Stáli v rozľahlej hale s masívnym dreveným schodiskom ktoré sa v polovici rozdvojovalo a spájalo tak jednotlivé časti poschodia dokopy. Steny boli pomaľované krikľavo ružovou a dominovali na nej veľké modré kvety. Na každej stene viselo asi 10 obrazov s hrubým zlatým rámom a na každom z nich bol namaľovaný ten istý pes, ibaže vždy v iných šatách a póze. Spýtavo sa pozrel na poliša vedľa a obaja sa uškrnuli. Dokonalý dojem domčeka pre bábiky rušilo iba sklo z rozbitých vchodových dverí.
"Takže vlámanie." Zamrmlal si Warrick pre seba a poobzeral sa okolo. Hľadal okrem rozbitých dverí aj niečo iné čo by tu nasvedčovalo tomu, že sa tu stal zločin.
"Kde je telo?" zarazil sa a obrátil sa smerom k policajtovi, ktorý sa stále záhadne usmieval.
V tom ich vyrušilo klopkanie podpätkov na schodoch. Pomaly k nim zostupovala stará pani. Súdiac podľa jej napudrovanej peroxidovej parochne a krikľavého oblečenia to bola majiteľka domu. Oči mala opuchnuté a červené od plaču. Ako náhle ho zbadala, zrýchlila krok a začala ticho vzlykať.
"Prosím...oni ho vzali...oni mu ublížia...prosím!" vrhla sa k Warrickovi a zdrapila ho za ruku.
"Pokoj, upokojte sa prosím." Snažil sa ju utíšiť a rýchlo si ruku vytrhol z jej zovretia.
"Nie, vy to nechápete...ani ho uniesli...už ho nikdy neuvidím...ja...ja..." koktala, keď v tom sa zatackala a Warrick ju musel zachytiť, aby nespadla.
"Ste v poriadku?" spýtal sa starostlivo a pomohol jej posadiť sa do najbližšieho kresla pri okne. Rozkázal policajtovi ktorý tam stále stál aby jej priniesol pohár vody a potom svoju pozornosť opäť upriamil na drobnú dámu.
"Tak pekne po poriadku. Čo sa vlastne stalo?" vybral notes a čakal.
Iba sa jemne zamrvila a ticho prehovorila.
"Ja, spala som...asi okolo pol noci som sa zobudila na strašný rachot...a...a keď som vošla do jeho izby, bol preč...našla som iba toto." Podala mu malý zdrap papiera a znova sa rozplakala.
Warrick si nasadil rukavice a uchopil papier pevne do oboch rúk. Z nejakého časopisu boli povystrihované písmená, ktoré nalepené vedľa seba tvorili krátku správu.
PoL MIliÓna DOLároV, AleBo Ho ZabIjeME!!!
Momentálne sa z neho nedalo zistiť nič, tak ho opatrne vložil do žltej obálky na dôkazy a vložil do kufríka. Snáď sa budú dať nájsť nejaké odtlačky, alebo DNA. O chvíľu sa vrátil policajt s pohárom chladnej vody a ona ho na jeden šup vypila.
"Tento pán vás vezme na stanicu a spíše s vami zápisnicu." Pani váhavo prikývla a Warrick jej pomohol vstať.
Vo dverách sa skoro zrazili s Brasom ktorý práve prišiel.
"Prepáč že meškám, veľa práce." Zakričal mu odo dverí a ponáhľal sa k nemu.
"Tento prípad je dosť kuriózny...myslím si o tom svoje...neviem prečo ho pridelili nám." Prevrátil očami a znechutene sa rozhliadol okolo.
"Myslíš že to že jej uniesli syna je vtipné?" zvraštil Warrick obočie a vyčítavo pozrel na Brasa ktorý sa uškrnul.
"A kto tu hovoril o synovi? Pani Wayová je bezdetná."
"Tak potom koho uniesli?"
Brass ukázal prstom zaňho a keď sa obrátil tým smerom, skoro dostal žlčníkový záchvat. Brassov hrubý ukazovák mieril rovno na jeden z tých strašných obrazov.
"Konečne mi Grissom dal single prípad a ja mám hľadať psa? To nemyslíš vážne!!!" vybuchol a hodil kufrík o zem.
..........
Cloe stále musela pozerať na dvere a nemohla sa sústrediť na prácu. Bála sa že sa v nich čochvíľa objaví Greg. Mal jej predsa oddnes pomáhať v labáku, teda aspoň kým sa úplne nezotaví. Dala by čokoľvek za to, aby nemohol prísť. Čo by mu tak povedala? Mala by hrať že akoby sa nič nebolo stalo a usmievať sa naňho? To nedokázala. Ak by totiž prišiel, asi by utiekla. A myslí, že by sa s ňou asi ani nebavil, po tom čo utiekla ako taký zbabelec. Mohla mu aspoň nechať nejaký odkaz.
"Som blbá." Zanadávala si potichu a skoro zhodila na zem stoja so skúmavkami.
Kútikom oka zazrela vo dverách postavu a vystrašene sa strhla. Bol to však našťastie iba Nick.
"Ahoj," pozdravil ju veselo.
"Hmm...hoj.." odpovedala mu na pol úst.
"Nevidela si Warricka?"
"Má prípad, odišiel asi pre hodinou a ešte sa asi nevrátil."
"Čože? Ona má prípad? Sám?" vyvalil Nick oči a viditeľne ho to zaskočilo a zbadala v jeho očiach aj niečo ako závisť. Ani sa mu nečudovala veď dostať prípad sám je pocta. Nie každý kriminalista na oddelení by sa mohol pochváliť že mu Grissom pridelil vlastný prípad. Možno iba vo výnimočných situáciách.
Chcel ešte niečo dodať, no dvere sa znova otvorili a Cloina nočná mora sa splnila do bodky. Bol to Greg. Nanešťastie pre ňu. Nick iba nechápavo hľadel na jej vystrašenú tvár a potom svoj pohľad upriamil na Grega. Pozeral do zeme a ledva pozdravil.
"Tak ja už asi pôjdem. Potrebujem si ešte niečo vybaviť s Grissomom." Podotkol Nick a rýchlo sa vytratil. Tušil že niečo visí vo vzduchu a radšej sa rozhodol vypariť.
"Ahoj." Pípla potichu Cloe a uhla pre Gregovym pohľadom.
"Ahoj." Povedal podráždene a smutne zároveň.
Pokračovanie nabudúce. Charlotte71♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cinka Cinka | Web | 30. listopadu 2007 v 17:25 | Reagovat

Teda, páni, to je super! Moc se mi to líbí. Warrick a pes. :-D Bylo mi to hned jasný. Tak ať si to pořádně užije. :-)) Jsem zvědavá, jak se to vyvine mezi Cloe a Gregem. A taky mě zajímá, co Gil a Sára. Těším se na pokračování. Je to parádní!

2 Anysssek Anysssek | Web | 30. listopadu 2007 v 21:18 | Reagovat

Chudák Warrick, hledat psa a Nick mu to ještě závidí, bude asi zajímaví až se Nick dozví všechny podrobnosti o tomhle případu:o)))

Taky sem zvědavá jak se bude rozvíjet vztah Grega a Cloe, samo taky jak dopadne slibný GSR:o))), mooooc se těšim na pokráčko:o)))

3 Baruška Baruška | Web | 3. prosince 2007 v 22:06 | Reagovat

Supéééér

4 Nicky Nicky | Web | 4. prosince 2007 v 6:54 | Reagovat

máš u mě cenušku :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama